Keď som začal prichádzať a zostávať na tomto pozemku (Bengaluru Aadheenam), tak všetci moji dobroprajníci a oddaní – sú to veľmi úprimní oddaní, tak nie že by boli proti mne alebo že by mali nejaké námietky, veľmi úprimní oddaní ma doslova prosili, ‚Swamiji, nechoď a neostávaj tam. Kto tam príde?‘

Nielen, že tam nebola žiadna izba alebo toaleta na celom tomto pozemku. Bola tam len jedna stena s malou strieškou, otvorená na tri strany. Zvykli tam byť priviazané dve, tri kravy. Ani len Gošala, len prístrešok pre kravy. Toto bolo všetko, čo bolo na tomto pozemku. Samé kríky, pichliače, pár tisíc hadov, ktoré unikli z hadej farmy. Predtým, než sme tam prišli bola tu hadia farma, kde boli chované hady pre hadí jed.

Keď mi odovzdával pozemok, povedal, ‚Swamiji, mali sme okolo 3 000 jedovatých hadov, keď sme sa presúvali, tak 800 uniklo.‘ Ja som sa spýtal kde sú, on povedal, ‚Jedine niekde tu; všetky sú tu. Môžem odísť?‘

Bola noc 22:30 a bol som úplne sám s dvoma kravami a jedným teľaťom, ani len robotníci alebo žiaden personál aby sa postaral o kravy.

Povedal som, ‚V poriadku, tak sa poďme zabaviť.‘ Všetci dobroprajníci a oddaní, skutočne, skutočne nechceli aby som zostal na tomto pozemku. Povedali ‚Nie, nie, urobme z toho miesto, kde sa dá žiť a potom sem príď a ži tu.‘

Povedal som, ‚Nie, to sa nikdy neudeje. Len keď začnem konať a žiť tu, len tak sa to premení na miesto, kde sa dá žiť.‘

Žitie premení miesto na obývateľné, nie keď až je raz obývateľné tak tam pôjdete a budete tam žiť.“

~Avatár, Jeho Božská Svätosť Paramahamsa Nithyananda, ranný satsang 19.7.2017