Po pudži vzal kľúč, poprosil o povolenie od deity a potom išiel do svojho obchodu. Vždy, keď robil nejaké dôležité rozhodnutie alebo opúšťal dom hoci aj kvôli nepatrnej činnosti ako keď šiel do miestneho chrámu, pýtal si najprv povolenie od deity. Keď sa vrátil, tak si umyl nohy, s výnimkou keď sa vrátil z chrámu. Znova by šiel ku svätyni, kde boli uchovávané rodinné deitis, urobil namaskar, odpovedal im alebo im zopakoval, čo urobil; až potom pokračoval s ostatnými činnosťami.

Asi po okolo 82 rokov, ani jeden deň nevymeškal svoju rannú pudžu. Neviem, či myslel na osvietenie alebo niečo, ale jeho úprimnosť – taká úžasná úprimnosť – vošla do mojej hlavy. Toto vošlo do môjho systému. Poviem vám: len toto jedno semienko! Spomínam si, že pokým som s ním nesedel pri rannej pudži, tak som nemal pocit, že deň bude prebiehať hladko. 
A keby sa hocičo stalo – ak by som stratil moju ceruzku alebo pero – tak by som si myslel – “Och, dnes som sa nezúčastnil pudže!” Tak takýto bol môj život – a po nejakej dobe, pretože si to moje veľmi vlastné vnútorné ja užívalo, stalo sa to takou veľkou radosťou. Poviem vám: pochádza to od neho, že som sa naučil neprerušovanú duchovnú rutinu. Som taký šťastný, že to robil až do dňa keď zomrel.

~Avatár, Jeho Svätosť Paramahamsa Nithyananda

***Fotografie: Môj starý otec pri činnostiach v chráme

JEHO UPŘÍMNOST A INTEGRITA VŮČI PUDŽI