Počas môjho detstva som sa zúčastňoval mnohých satsangov (rozprav). Raz rečník rozprával o udalosti zo života Nambiyandar Nambiho (Šajvajtského žiaka) keď bol malým chlapcom.

Stále si pamätám meno rečníka – Selva Ganapathy! Bol slávnym náboženským rečníkom v Tamil Nadu. Prvý príbeh, ktorý ma ohúril bol o žiakovi Nambiyandar Nambim.

Keď bol Nambiyandar Nambi dieťa, jeho otec zvykol denne vyjadrovať úctu v Ganešovom chráme. Bol chrámovým mníchom. Raz, keď bol otec chorý, povedal svojmu malému synovi, „Prosím choď a vyjadri dnes v chráme úctu.“

Jedlo ponúkal po prvý krát a myslel si, že Ganeša ho mal zjesť! Nevedel, že jeho otec prinášal jedlo denne nazad domov. Tak v jeho nevinnosti, autentickosti a integrite tam sedel, čakal až Ganeša zje jedlo.

Pol hodina, hodina, dve hodiny prešli …. a jedlo tam stále bolo!

Zrazu cítil, že „Ganeša musí jesť!” Začal plakať. Povedal, že “Kým nebudeš jesť, tak odtiaľto neodídem.” Prešlo päť až šesť hodín, ale jedlo tam stále bolo. Ganeša tam len sedel. Potom išiel do extrému: vyhrozil sebevraždou! Povedal, “Ak nezješ, tak si tresnem hlavou o tieto chrámové schody a umriem!” A skutočne si začal udierať hlavou o schody!

~Avatár, Jeho Svätosť Paramahamsa Nithyananda

***Foto – Chrám Arunachaleshwara Temple, Tiruvannamalai